Prvá svetová vojna, prvá republika, druhá svetová svetová vojna, povojnové obdobie a súčasnosť.

Prvá svetová vojna

Prví obyvatelia obce museli narukovať ešte v júni 1914, to však boli iba dvaja traja ľudia. Už o pár týždňov v auguste muselo na front odísť 50 mužov. Ako sa vtedy všeobecne verilo, ľudia a odvedenci predpokladali, že vojna bude krátka a muži sa čoskoro vrátia domov. Nebola to však pravda, tohoročné žatevné práce ostávali na ženách, deťoch a starých ľuďoch.
Podpora od štátu postupne zanikala, rodiny len s ťažkosťami prežívali. Navyše v septembri 1914 boli odvedené aj ďalšie ročníky (41 roční), v roku 1916 aj 48 roční. Štát zrekvíroval pre potreby armády kone a vozy, takisto oba kostolné zvony boli roztavené na kanóny diel, podobne dopadli aj všetky(!) kovové a mosadzné predmety. Ceny potravín neúmerne rástli a zo všetkého, čo si ľudia sami vypestovali, či vychovali, sa musela odovzdávať značná časť pre vojnové potreby Rakúsko-Uhorska.
Podľa kroniky obce Horné Sľažany padlo vo vojne desať jej občanov, dvaja boli nezvestní a považujú sa za mŕtvych, osem mužov sa vrátilo zo zajatia. Z Dolných Sľažian zahynulo päť obyvateľov, desiati boli nezvestní a deviati sa vrátili zo zajatia.

Medzi dvoma vojnami

V dňoch prevratu v roku 1918 bola v Dolných Sľažanoch ustanovená tzv. Revolučná rada, na čele s Ondrejom Šulganom. Táto zabrala v obci potraviny a delila ich občanom. Správu nad dedinou držala až do prvých volieb, kedy vznikli obecné zastupiteľstvá a funkcia richtára.

Dôležitým medzníkom bolo zavedenie pravidelnej autobuseovej linky (r. 1927) zo Zlatých Moraviec do Nitry, ktorá viedla cez Dolné Sľažany, a následné vybudovanie štátnej cesty. Elektrina sa do oboch obcí začala zavádzať v roku 1932, spočiatku si ju dali zaviesť len úrady. V roku 1937 sa v Horných Sľažanoch začala stavať nová budova školy. Vyučovať sa v nej začalo od školského roka 1938/1939. V tom istom roku (1938) sa vybudovala železničná trať zo Zlatých Moraviec do Zbehov vedúca blízko Dolných Sľažian (stanica bola asi 4 km za dedinou).

Druhá svetová vojna

Vojna sa našej obce dotkla po vypuknutí Slovenského národného povstania. Siedmeho septembra 1944 bola nad Dolnými Sľažanmi prestrelka medzi partizánmi a Nemcami. Niektorí občania Sľažian sa SNP zúčastnili ako členovia partizánskej brigády Jánošík, Nitrianskej partizánskej brigády, či ako vojaci slovenskej armády.

Vzhľadom na približujúci sa front sa 10. januára 1945 u nás ubytovali Nemci. Front však ostal nehybný niekoľko mesiacov a pohol sa až pred Veľkou nocou. Nemci pri ústupe vyhodili v noci z 27. na 28. marca do vzduchu železničný most. Ešte v ráno 28. marca vstúpila do dediny Červená armáda.

Obdobie po vojne

V čase kolektivizácie poľnohospodárstva bol z časti chotára obce založený Štátny majetok Sľažany, v r. 1957 vzniklo v oboch dedinách Jednotné roľnícke družstvo (Dolné Sľažany - 31.7, Horné 21.8.). V 1960 roku dochádza k významnému medzníku v dejinách oboch obcí, keď sa zlučujú pod spoločným názvom Sľažany. Taktiež sa vtedy vystavala budova kultúrneho domu. V šesťdesiatomtreťom sa začalo vyučovať v novej budove školy, ktorá je postavená na rozhraní oboch pôvodných obcí. O štyri roky neskôr sa postavilo nové zdravotné stredisko. V polovici 70. rokov už stála aj požiarna zbrojnica, v osemdesiatom prvom športový areál.

V druhej polovici deväťdesiatych rokov bola uskutočnená plynofikácia obce, neskôr sa začalo s prácamina vybudovaní vodovodu, kanalizácie a čističky odpadových vôd. V posledných rokoch sa začína oživovať aj spoločenský život v obci.

Z obdobia Veľkej Moravy a časoch krátko po jej zániku (čiže z deviateho a desiateho storočia) bola v okolí obce pozoruhodná koncentrácia nálezísk (pravdepodobne pozostatky veľkomoravských sídlisk), čo vlastne nie je ani veľmi prekvapujúce vzhľadom na blízkosť Nitry, jedného z významných mocenských a hospodárskych centier Veľkomoravskej ríše.

Pamiatky, ktoré by nám svedčili o zdržiavaní sa prichádzajúcich maďarských kmeňov, sa nám nezachovali. Z územia obce a ani v celom okrese sa nenašiel jediný hrob staromaďarského bojovníka, ako je tomu často na južnom Slovensku.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1156. V úradnej listine sa spomína ako odnož tekovskej farnosti. Zaujímavosťou je, že v obci sa počas storočí hovorilo po slovensky a aj maďarskí statkári, ktorí sem prišli, sa naučili po slovensky. Ešte v roku 1209 má obec názov Zelezen, čo je slovo najskôr slovanského pôvodu. Neskôr sa už dedina volá Szelezsény, resp. Nagyszelezsény a tento názov jej ostal až do roku 1906.

V historických dokumentoch sa Sľažany spomínajú 10.12.1275 v listine, podľa ktorej dal kráľ Ladislav IV. Kumánsky županovi Andrášovi v Beladiciach dva hony zeme. ďalej 31.5.1443, kedy synovia Mikuláša Forgácha oslobodili od platenia Gašpara Szelezsényiho, ktorý pochádzal zo Sľažian, bol gýmešským kastelánom a majiteľom vinohradov. O deväť rokov neskôr mu už dávali do zálohy za 37 forintov polovicu statku vo Velčiciach. Forgáchovci a Nagyszelezsényiovci mali koncom storčia spory, ktoré skončili sťatím Štefana Nagyszelezsényiho a rozdaním jeho majetkov Petrovi a Gregorovi Forgáchovým.

Zemepanský a v Hornom Uhorsku všeobecne uznávaný rod de Nagyszelezsény vymrel v roku 1731, kedy už ako chudobný mládenec zomrel posledný nositeľ jeho mena Pavel de Nagyszelezsény.

Počas tureckéhej prítomnosti v Uhorsku boli v ich rukých aj Sľažany. Uvádza sa tak v súpise z roku 1564. Veľkým Sľažanom (Malé boli v tom čase úplne vyľudnené) sa na istý čas podarilo vymaniť spod tureckej nadvlády, ale už v r. 1631 boli opäť v ich područí. Obec bola častokrát Turkami plienená a okrem toho im musela odvádzať vysoké dane. Veľké sľažany boli nimi v r. 1663 úplne zničené. V bojoch s Turkami sa dedina postupne vyľudňovala, preto sem zemepáni privádzali poddaných z iných oblastí. V časoch tureckého panstva si obyvateľsvo začalo stavať podzemné chodby na ukrytie pred ničivými nájazdmi.

Revolučné roky meruôsme sa nevyhli ani Sľažanom. O poprave grófa Batthányho v r. 1849 referoval očitý svedok, statkár Boronkay z Malých Sľažian.

Obec a jej okolie boli v dávnych dobách husto zalesnené. To sa príchodom človeka do týchto oblastí postupne začalo meniť. Najstaršie stopy svedčiace o osídlení sa našli len nedávno (približne pred pol druha desaťročím), keď bolo v obci objavené a preskúmane paleolitické nálezisko. Najstarší nám známy "obyvateľ Sľažian" tu teda žil už v dome kamennej. Je možné, že títo ľudia sa živili lovom mamutov, keďže na území okresu sa našlo viacero stôp práve po takomto spôsobe výživy. Okrem paleolitického je v okolí obce známych aj viacero nálezísk z obdobia neolitu (mladšia doba kamenná).

Nedá sa však tvrdiť, že v týchto dávnych časoch tu ľudia sídlili nepretržite celý život. Nedovoľoval to spôsob, akým získavali a obrábali pôdu. Človek získaval novú pôdu žiaením, čiže vypaľoval okolité lesy. Na takto získanej pôde mohla "dedina" žiť najviac pätnásť rokov. Nakoľko jediné "hnojivo" (v úvodzovkách preto, lebo ľudia v tých časoch žiadne hnojenie polí nepoznali, takisto ani pluh), ktoré zem vyživovalo, bol popol z vypáleného lesa a slamy, ktorú neolitický človek nechával po žatve na poli a spálil. Pôda sa takto veľmi rýchlo vyčerpala. Ľudia ju potom opustili a usadili sa inde. Pôvodnú zem nechali asi štyridsať až päťdesiat rokov rokov zarastať lesom. Potom sa vrátili, vypálili mladý les a znovu tu približne tých desať-pätnásť rokov žili, kým neodišli inde.

To, že naše územie nebolo v dávnoveku iba od ostatného sveta izolovanou oblasťou a že sme mali dokonca dobre fungujúcu diaľkovú výmenu materiálov, dosvedčuje aj nález eneolitickej silexovej sekerky. Materiál, z ktorého je vyrobená zjavne pochádza z oblastí východne alebo severne od Karpatského oblúku.

Nálezov zo starších období je pomerne menej. Máme však zdokumentované, že Sľažany boli osídlené aj v dobe bronzovej a taktiež v mladšej dobe železnej, takzvanom laténskom období. Sídlisko malo remeselnícko-poľnohospodársky charakter a v laténe tovrili jeho obyvateľov najpravdepodobnejšie Kelti.

Z rímskej doby, konkrétne z mladšej (krátko pred pádom Rímskej ríše), sa u nás našli stopy po dvoch sídliskách. Neskôr prichádzajú prví Slovania.